V Blave horela pneumatika. Jairo ževraj blikal jak besný, no Martin nevidel. Tak chlapi aj dáke baby povyskakúvali a v reflexných vestách veselo behali okolo ohoreného vozíka, zatiaľ čo ja som zbabelo žula druhú polovicu buchty napchatej kuracím mäsom. 

Lukáš s Riom spravili cédečkový obchod a vymenili Vřešťála za Grigorova, Mullera a Landu. (podľa Martina nevie Grigorov spievať. Martin je mimo). Nasledujúca cesta ubehla celkom pomaly, no bez požiaru a iných katastrof.

Okolo jednej nad ránom druhého dňa sme vyliezli z avta vo Wildalpene a postavali stany. Martin si ustlal inde ako my, nemal totiž stan. V uloženom stave otec začal plodnú debatu s Mikym o neoprénových botičkách, vodotesnom puzdre na mobil a iných potrebných produktoch pre život vo vodnom prostredí, čo by bolo ok, keby neboli so mnou v jednom stane. Voda odvedľa hučala a mne sa dvíhal adrenalín, že čo ďalší deň. Že skapem, či čo. Alebo si aspoň oplieskam hlavu o dno. Naozaj som mala vážne obavy o svoj kurací život.

Druhý deň, vlastne ten istý, sme do seba čo to hodili, nasúkali sa do auta a nehali sa odviezť na startplatz.

Na mieste voda nehučala veľa, čo ma celkom potešilo, ale nie na veľmi dlho. Rekreanty sa poobliekali do neoprénov a iných odevov a Rio urobil inštruktáž. Tie isté rekreanty si potom vzali svoje pakšametre, nasúkali sa do svojich nafukovačiek a hejhou! v ústrety 15 kilometrom rezkých vlniek. Opatrne a za pomoci iných som sa napchala do kajáku, za sprievodných rečí Jaira, že sa prevrátim a že sa na to teší, či čo. Jak ždy.

Chvíľu som sa bála (a veľa), chvíľu som nemala istotu, ale ku koncu som pozbierala zvyšky sebavedomia odbohviekiaľ a konečne som si začala úžívať ten vonderfulný pocit, ktorý sa nedá zažiť nikde inde. Priamy kontakt s vodou, cítiť jej silu, jej vlnenie, ovládať ju. Je to nádherné. A to nekecám. :) Párkrát som mala na mále a už som sa videla kdesi vyplavená na kameni, no ustála som a snažila som sa utešiť skutočnosťou, že na ďalší deň to bude o dosť ťažšie.

Pred hučiacim valcom, z ktorého mali skoro všetci veľkú hrôzu, sme sa mokrí a znavení vyhrabali na breh. Hodila som si kajak cez rameno (asi prvýkrát v živote sa mi to podarilo) a zložila seba aj ostatné veci pred stanom. Podaktoré členy sa išli ešte hodiť do spomínaného vééľkého valca v rámci záchrannej ekšn, aby vedeli ako sa vynoriť, kam sa kukať, kam dať hádzačku, aby sa hlava neponorila pod vodu a padlo aj jedno hlavné pravidlo - držte pádlo, inak nemáte prednosť pred inými topiacimi sa, ktorí pádlo majú - ktoré sa nepochybne v ťažkej chvíli každému členovi vynorilo v mozgu ako prvé. Ja som sa do valca nešla šmariť, lebo už som sa raz minule.

(pár metrov pred valcom sa hodíte do vody, všemožne sa snažíte vyhnúť dvom kameňom naľavo, zavriete oči a hlavne! sa poriadne nadýchnete. Jak šmýkalou vás hupne do veľkej hučiacej valiacej sa a peniacej masy vody a o pár sekúnd sa ocitnete pod hladinou. Pozorne sa poobzeráte, a ak si stihnete uvedomiť že ste, ocitnete sa v úplne inom svete plnom bubliniek, skoro ako v práčke a zmocní sa vás menšia panika. Potom sa vynoríte, skontrolujete, že kdo po vás zjape a kdo hádže hádzačku (také to lano, ktoré vás zachráni, keď máte v ruke pádlo), chytíte ju dáte si ju na plece vzdialenejšie od stojaceho záchrancu a ten vás vytiahne)

Medzitým som sa dala do porádku (sprcha a tak). Po návrate utopencov sme do seba v miestej reštike s heslom "dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a blaváci sa potlačia" dáku potravinu napchali. Zwiebelsuppe pre mňa nemali tak som sa rozhodla pre cesnačku.(Klochenonú či čo).

Zavolala som si tetu čašníčku a komunikovala som s ňou poza plece iného človeka pošepky, lebo som sa po Indiho lingvistickom výstupe za svoju lámanú nemčinu hanbila. 

-Bitte, einmal Zwiebelsuppe.

-Ja, ja. (o chvíľu Zwiebelsuppe neni) 

-Tak potom.. Pués, či! Ein..

-Knoblauchsuppe. (smiech)

-Sí, sí. Či vlastne. Da. Ja, ja. Gracias. 

Napapaní a napití/neopití sme sa vrátili do campu, niektorí šli flámovať, opekať, ja som išla spať. Hehe. 

Na ďalší deň sranda skončila, čakal nás spodný, značne tažší úsek, plný krásnych vodnatých perejí bárs aj s metrovými vlnami a finálny kaňon Salzy. Najhlavnejšou a ešte vtedy vnímanou ako najťažšou prekážkou bol úvodný veľký valec, v ktorom som sa už raz prevrátila a opodstatnene som sa ho obávala. Lebo bolo ževraj viacej vody. Och, či sa mi len klepali nožičky a ručičky keď som sa tam tak motkala pri brehu a videla som ako sa hlavy rekreantov postupne strácajú na obzore. Najhoršia chvíľa pre mňa nastala, keď sa v diaľke dvihla ruka, že móžem ísť. Tak som šla. Srdce tĺklo dudun dudun. Dáko som sa povyhýbala kameňom a slalomovým bránkam stále si opakujúc "Ľavou tretinou, ľavou tretinou.“ Tak som to asi šupla ľavou tretinou, a ómojbože som vyviazla bez komplikácií. Bol to super pocit. Endorfíny len tak okolo mňa lietali a ja som bola najšťastnejším človekom na svete.

Keď boli všetci pochytaní znova vo svojich lodiach, vydali sme sa na ďalšiu cestu. Prelúskali sme veľa véľa veľkých vĺn a valcov. Aj keď som tie valce zväčša obchádzala, lebo ja a môj kurací život, zabávala som sa jak malé decko. A iní ľudia aj výskali od radosti a vzrušenia. Párkrát sa dakto prevrátil a zachránil a prevrátil a plával a zachránil.

Približne v polovici cesty sme sa zastavili pri skokanskej lávke, ktorá neviem koľko meria. Tak neják okolo
5-6 metrov. Členy sa tešili, skákali, výskali a dvaja sa do kajákov napchali a tak skočili (Rio a Lukáš).

Postupne sme sa dostali až k prvému vystupovaciemu miestu, kde jedna osádka (Ondro s frajarkou) odstúpila od tejto zábavy a do kaňonu nešla. Čo urobila chybu chybúcu. Mimoiné, počas oddychovej prestávky sa jeden odvážlivec pokúšal vyeskimovať pálavu, nepovedlo sa. Škoda.

V kaňone bolo príjemne adrenalínovo a po prekonaní hnusného valca, ktorý nikto neočakával, som sa potešila, že už bude dobre. A bolo. A na úplnom konci sme povystupovali, pohádzali lode na ramená a tak podobne.. odvliekli sme ich horko-ťažko na parkovisko a balili sme. Počítali botičky, pumpy, vesty, umývali botičky. Otravný Čech na mňa špliechal vodu, tak som ho ošpliechala taky. Rekreanty sa začali lúčiť a postískali mi pravú ruku až tak, že som si konečne všimla jej smiešne opálenie. Och, to je údel nás, vodákov. Vyzerať, že máme rukavice podkolienky a čapice aj bez toho, aby sme ich mali. :)